Ako vyzerá populizmus
Voľby sú o päť týždňov, všetci veselo diskutujú o tom, ktorá strana čo ponúka. Zvláštne je len to, že najsilnejšia politická strana Smer stále nemá schválený volebný program. Jej predstavitelia kritizujú od ráno do noci všetko čo vláda urobila. Smer priznal, že vydal dokonca pamflet proti politickým rivalom, doteraz však táto strana nebola schopná predložiť konkrétnu a záväznú predstavu toho, čo by chceli robiť oni. Teda, s jednou výnimkou. Vlani v novembri zverejnili ako si predstavujú zmeny v daňovom systéme. A bol to dosť veľký trapas. Smer napríklad navrhol zrušiť rovnú daň z príjmov fyzických osôb a zaviesť sadzbu 15% na základ dane do 20.000 Sk. Takýto návrh by však vôbec nepomohol nízkopríjmovým skupinám, čo bolo cieľom Smeru, ale najviac by profitovali stredno- a vysoko príjmoví občania. Ďalším významným omylom bola kalkulácia návrhu na znovuzavednie dane z dividend, ktorá mala údajne priniesť do rozpočtu takmer 10 mld. Sk. Skutočný prínos by sa pritom pohyboval na úrovni okolo 800 mil. Sk. Strata z poškodenia podnikateľského prostredia a imidžu Slovenska neporovnateľne vyššia.
Vo viacerých kľúčových témach predstavitelia Smeru hovoria raz jedno, raz druhé. Smer buď nevie, alebo radšej nechce dať na papier svoje predstavy. Týka sa to mnohých kľúčových oblastí hospodárskej politiky Slovenska, napríklad zavedenia eura, daňovej reformy alebo druhého piliera dôchodkového systému. Štandardné politické strany by na ne mali mať jasný názor a nemali by ho formulovať len tesne pred voľbami.
Program má Smer zverejniť až „v najbližšom čase“. Je zrejmé, že jeho podoba nebude závisieť od názorov a skutočných cieľov predstaviteľov Smeru, ale najmä od toho, čo chce počuť podľa posledných prieskumov najväčšia skupina váhajúcich voličov. Populizmus v čistej podobe.
Cieľavedomo slepé médiá
Rozhovor v HN, ktorý sa rovno mohol volať „Je mi jedno čo bude po voľbách, len aby som bol premiérom“ ma prinútil spomenúť si na iný rozhovor. Rozhovory niektorých novinárov sú viac o tom, čo si myslia oni, než čo si myslí respondent.
V tomto konkrétnom rozhovore s Ivanom Miklošom, som sa dozvedel okrem dobrej myšlienky, že imidž reforiem najviac zničili žabomyšie vojny o moc vo vnútri pravicovej koalície asi len to, že Mikloš nemá rád novinárov s ktorými sa bavil a že oni nemajú radi SDKÚ. A tým zabili celú stranu. Jedna časť však bola veľmi zaujímavá:
Novinári: Často poukazujte na podnikateľov, ktorí stoja za Smerom - Flašík, Poór. Nemyslíte si však, že práve pre toto ekonomické pozadie podnikatelia budú reálnu ekonomickú politiku Smeru korigovať? Tým môže byť reálna spolupráca s SDKÚ.
Mikloš: Inými slovami hovoríte, že Fica netreba brať vážne.
Novinári: Asi tak.
Tento postoj voči Robertovi Ficovi mi ešte pred kauzou Skupinka vysvetľoval raz šéfredaktor SME. Dnes je to všeobecne rozšírený názor. Skúsim ho parafrázovať: „Fico síce hovorí nezmysly a ekonomika sa bude určite vyvíjať horšie ako teraz, ale netreba ho brať vážne, lebo ho jeho mecenáši skorigujú a v tej ekonomike to nebude až taká tragédia. Oveľa dôležitejšie pre dlhodobý morálny vývoj spoločnosti je to, aby terajšia vláda bola aspoň formálne vytrestaná za to, že sa nezbavila príživníkov, čo oberajú štát o miliardy a manipulujú tendre.“
Nie že by to nemalo svoje racionálne jadro. Naopak – funguje veľmi dobre. Negovať vládu, ktorá je aktuálne pri moci (preto bol Fico najprv „tretia cesta“ a teraz je „sociálna demokracia“) je zatiaľ jediným skutočným programom Roberta Fica. Ak by vládla ľavica a Fico by bol v opozícii, bol by to najtvrdší pravičiar, akého kedy Slovensko malo.
Ruská cesta
Spomeňme si však na Rusko: Putina priniesli do Kremľa oligarchovia okolo Jeľcina. Bez požehnania Berezovského a „Rodiny“ by sme meno Putin nepoznali. Všetci bývalí oligarchovia, ktorým mal byť Putin zaviazaný a podriadený minimálne tak ako Jeľcin však krátko na to zistili že Putin si šikovne získal na svoju stranu všetky vnútorné bezpečnostné zložky a oni majú len tri možnosti – podriadiť sa novému ruskému cárovi a jeho plánom na návrat Ruska ako svetovej veľmoci, emigrovať alebo ísť do väzenia. Mená patriace do jednotlivých skupín uvádzať nemusím.
No a teraz si spomeňme, ako sa pred pár týždňami rozkmotrili páni Flašík a Fico. Budúca pani Flašíková dokonca odmietla byť na kandidátke ktorú vedie Fico. Nepripomína vám to niečo? Čo si myslíte? Nechá si Robert Fico diktovať od tých, ktorým (minimálne morálne) dlží za podporu počas vyše 6 rokov v opozícii? Alebo sa ich zbaví (najprv v strane, potom spolu s ostatnými prekážkami aj inde v politike), aby upevnil svoju moc?
Preto si v hlave proti morálnemu potrestaniu tých, ktorí mohli byť viacej razantní v presadzovaní poctivosti kladiem otázku, či je morálne, aby moc v štáte získal niekto, kto nemá jasný program? Na aké kroky chcú dať ľudia Robertovi Ficovi vo voľbách politický mandát, ak Rober Fico stále jasne nepovedal, čo chce robiť...a odkiaľ chce na to vziať peniaze.
Vplyv štátu
Robert Fico má plné právo byť populistom. Tak ako každý iný na Slovensku, kto veci rád zjednodušuje a hádže vinu za všetko zlé na „tých hore“. Poznám takých ľudí desiatky a neznamená to, že nie sú moji kamaráti. A v politike tiež rozhodne nie je sám. Strany, ktoré vznikli len preto, aby niekomu pomohli niekam a nie kvôli programu, sú bežná vec. A Smer nie je jediný, kto sa vďaka mediálnej podpore dostane do parlamentu aj bez jasného programu. Z jednej veci však mám strach. Mám strach, že po voľbách sa miera slobody zníži a čaká nás ruská cesta. Bez ekonomickej slobody je občianska sloboda len formálna. Ako v Rusku. A toho sa bojím. Mám strach, že ľudia mladší ako ja (a to je najdôležitejšia voličská základňa Smeru) sa od svojich rodičov nedozvedeli veľa o tom, čo bolo pred rokom 1989 a ich citlivosť na riziko straty časti slobody je nepomerne nižšie ako moje. Nehovoriac o pocitoch ľudí o pár rokov starších odo mňa, ktorí tú nežnú revolúciu robili a nevedeli, či ich nevyhodia zo školy a neskončia v base. (Mimochodom, Fico vtedy tíško čučal, revolúcia popri ňom len tak prešla.) A tento strach ešte umocňuje vedomie, že nepoznám médium, ktoré by o rizikách populizmu chcelo otvorene rozprávať.
