Rozdiel, na ktorom nová vláda stavia, sú poplatky - známe dvadsaťkorunáčky. To je vraj zásadné. Pre niekoho s veľmi, veľmi povrchným pohľadom áno. Ale v skutočnosti je to drobnosť. Napriek komunistickým slovným cvičeniam predstaviteľov SMERu už ľudia stihli pochopiť, že zdravotníctvo nie je zadarmo. A tak je zrušenie nepopulárnych poplatkov už iba o tom, kde nájsť chýbajúce peniaze.
Ďalší rozdiel je postupné zvyšovanie platieb štátu. To je už dôležitejšie, ale to isté chceli aj strany bývalej koalície. Akurát lekárom pripomínali, že zvýšenie platieb štátu do zdravotných poisťovní sa nepresadzuje tri mesiace po schválení štátneho rozpočtu (ako to robili lekári bojujúci za vyššie platy) – a „zhodou okolností“ pred voľbami.
Prijateľný rozdiel je aj znovuzavedenie limitu na správny fond – myšlienka o neobmedzenom zisku v prípade splnenia všetkých povinností voči pacientovi bola síce teoreticky správna – ale iba v normálnom prostredí slušných firiem a nie v prostredí zle fungujúcich štátnych poisťovní. Dúfam, že raz príde čas, aby sa dala uplatniť, ale teraz to ešte nie je.
Potešiteľný rozdiel je zrušenie ročného zúčtovanie „v súčasnej podobe“. Dúfam, len že to nebude podoba ešte horšia.
Rovnako potešiteľné je aj rušenie nemocníc a znižovanie počtu lekárov. Pre ekonómov, nie pre pacientov ani pre lekárov. Čo to však má s rušením Zajacovej reformy? Nič, skôr naopak – Valentovič sa odvažuje ísť do zmien, na ktoré nemal ani Zajac odvahu. Dúfajme, že nezostane len pri slovách. Schopnosť prijímať nepopulárne opatrenia sa totiž v každej vláde znižuje každým dňom od volieb.
Po vymenovaní týchto rozdielov by sa zdalo, že pripravované Valentovičove zmeny sú skôr vylepšením a dotiahnutím detailov Zajacovej reformy ako jej úplným preoraním. Ale posledný bod celý pohľad mení.
Skutočný rozdiel medzi Zajacom a Valentovičom je totiž v tom, o čom si verejnosť myslí, že pocíti najmenej - nemocnice nebudú akciovkami, zdravotné poisťovne ktoré nimi sú sa znovu zmenia na „verejnoprávne“. V čom je ten zásadný rozdiel? Určite nie v technických rozdieloch riadenia pri jednotlivých formách týchto inštitúcií. Ani nie v tom, kto tieto inštitúcie ovláda. Podstatné je, že akciovky nemohli vyrábať dlhy, inak by zbankrotovali. Zdravotné poisťovne aj nemocnice tak mohli robiť len to, na čo majú peniaze. To bol jeden zo základných pilierov Zajacovej reformy (a podľa mňa aj zdravého rozumu). Ale Ficovmu kabinetu to nevonia. Sľuby boli dané, peniaze sa vyčarovať nedajú. Dá sa len zadlžovať. V tom jedinom súčasná vládna zostava svojich predchodcov nepochybne predbehne.
Ako pacient sa veľmi nebojím – štátny sektor v zdravotníctve nebude stíhať konkurovať súkromnému – to platí tak pre zdravotné poisťovne ako aj pre nemocnice – a jeho význam bude klesať. Rastúce dlhy sa tiež niekde prejavia a dodávatelia energií či liekov nebudú mať nekonečnú trpezlivosť – najmä ak im súkromné zariadenia budú platiť načas. Je mi trochu ľúto mimobratislavských pacientov, ktorí na rozdiel odo mňa budú mať obmedzenejšie možnosti voľby a tým aj horšiu starostlivosť, ale ... čo sme si zvolili, to máme.
Valentovičove plány na zastavenie transformácie na akciovky však pre mňa predstavujú zásadnú zmenu – som totiž nielen pacient, ale aj daňový poplatník. A ten vždy musí nakoniec zaplatiť dlhy, ktoré „pre jeho dobro“ vyrobili nezodpovední politici, zle fungujúce zdravotné poisťovne a neschopní riaditelia nemocníc. Tešíte sa na to aj vy?